Ťahal dedko repku

 

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden dedko. Tento dedko mal krásnu veľkú záhradu, v ktorej pestoval všelijakú zeleninu a chutné ovocie. Raz vyšiel dedko pred dom nadýchať sa čerstvého vzduchu. Bola jar, vtáčiky spievali, zem voňala. "Ako je dneska krásne!" pochvaľoval si dedko. Nevdojak siahol rukou do vrecka nohavíc, a tam - semienko. Ktovie, kde sa tam vzalo! Dedko spravil vo vlhkej zemi jamku a semienko do nej opatrne, ale o-pa-tr-ne vložil. "Ktovie, čo z teba bude!"

Semienko utešene rástlo. Najprv pustilo korienok, potom z neho vyklíčili lístky. Dedko ho polieval a okopával, ako najlepšie vedel. "Čo len z teba vyrastie?" spytoval sa neraz. Semienko rástlo, lístky sa mu veselo zelenali, a keď sa pod nimi začalo zaokrúhľovať biele bruško, to už dedko vedel: "Zasadil som repku!"

Repka rástla a rástla. Najprv bola maličká, potom väčšia, a napokon taká obrovitánska, že podobnú ešte svet nevidel. Ťahal repu, ťahal, najprv len trošku, a nič. Potom viac, a napokon z celej sily, ale repa držala mocnými koreňmi v zemi ako prikovaná. "No počkaj, veď ťa ja dostanem!" zlostil sa dedko, ba aj nohou dupol, ale nepomohlo. Pozbieral všetky sily, uchopil šticu zelených listov a ťahal, ťahal, ťaháááál... ale vytiahnuť ju nijakovsky nemohol. "Sám to veru nezmôžem," povzdychol si. "Potrebujem pomoc."

Zavolal teda babku. "Babka, prosím ťa, poď sem na chvíľočku, pomôž mi vytiahnuť toto repisko!" Babka v kuchyni piekla buchty, ale keď začula, že treba dedkovi pomôcť, ochotne pribehla. "Repu? A ktorú?" spýtala sa. "Ktorú, ktorú... no predsa túto opachu!" rozhodil ruky dedko. Babka si šikovne vysúkala rukávy a chytila dedka okolo pása. Ťahá dedko repu, ťahá babka dedka. Ťahajú, ťahajú, no repu vytiahnuť nemôžu. "Ej veru, ešte nás nie je dosť!"povedal dedko a obzeral sa, kto by im mohol pomôcť.

Práve vtedy šla okolo vnučka Zuzka. "Zuzka, nože poď sem, moja!" volala ju babka. Zuzka zavoňala babkine buchty a nazdala sa, že ju babka volá zamaškrtiť si. Ochotne pribehla a spýtala sa: "Pomôžem vám s tými buchtami?" "S akými buchtami? S repou pomáhaj, buchty budú až potom!" Vnučka až vtedy zbadala obrovskú repu. "Jéj, tá je obrovská! Ako ju vytiahneme?" zvolala. "Spoločne sa nám to hádam podarí!" povedal dedko odhodlane. "Tuto sa postav, Zuzka, za babku, a ty babka, zasa za mňa!" povedal dedko a mocne chytil repu za zelenú šticu. Babka sa postavila za neho a chytila ho okolo pása. Zuzka sa postavila za babku a tiež ju chytila okolo pása. Dedko sa nadýchol a povedal: "Ťahajme" teraz! Všetci traja sa zapreli, ako najlepšie vedeli, a potiahli. Repa sa ani nepohla. "Ešte raz!" skríkol dedko. Potiahli teda ešte raz, dedko repu, babka dedka, vnučka babku, ťahajú a ťahajú, ale repu vytiahnuť nemôžu. "Ešte je nás málo," povedal dedko a trochu odfúkol.

"Aha, tamto beží Dunčo," povedala babka. "Dunčo, Dunčo!" zvolala Zuzka. "Poď nám pomôcť repu vytiahnuť!" Dunčo ochotne pribehol a zavrtel chvostíkom. Dedko ho potľapkal po huňatom kožuchu. "Postavíš sa tuto za mňa, ja za babku, babka za dedka, a budeme ťahať, rozumel si?" vysvetľovala Dunčovi Zuzka. Dunčo zavrtel chvostíkom, že rozumel. A tak sa zasa postavili: prvý dedko. Za ním babka. Za ňou vnučka, A na konci Dunčo. "Teraz!" skríkol dedko a potiahol z celej sily. Aj babka potiahla z celej sily. Aj vnučka potiahla z celej sily. Aj Dunčo potiahol z celej sily. Ale repa držala ako prilepená. "Ešte raz!" zavelil dedko, a tak všetci ťahajú - dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku. Ťahajú, ťahajú, vytiahnuť nemôžu. "Málo nás je," povedal dedko a obzeral sa, koho by ešte zavolal na pomoc.

"Mňau!" ozvalo sa spoza plota. "Mňau, mňau!" "Murka!" potešil sa dedko. "Ideš ako na zavolanie. Nože sa postav tuto za Dunča, a keď poviem ťahajme, tak potiahneš aj ty, rozumela si?" "Mňau!" odpovedala Murka a lenivo sa pretiahla. "Nechcem počuť nijaké výhovorky!" prísne povedal dedko. "Už sa aj postav za Dunča! Keď sa všetci pousilujeme, iste sa nám podarí repu vytiahnuť." Čo mala Murka robiť, keď nechcela nahnevať dedka? Neochotne sa postavila za Dunča a opatrne sa chytila jeho huňatého kožucha. "Poriadne ho chyť!" povedal dedko. "Neulievaj sa!" Murka teda chytila Dunča mocnejšie. "Tak to je správne!" pochválil ju dedko. "A teraz sa pochytáme aj my ostatní." A tak sa pochytali - dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku, mačka psíčka. Ťahajú, ťahajú, ale tú potvorskú repu nie a nie vytiahnuť! "Ešte!" volá dedko. Všetci zabrali z celej sily. "Ešte trošku! Tuším sa kúštiček pohla! Nože sa pochlapte, už stačí len máličko!" Všetci ťahali a ťahali, a cítili, že už naozaj stačí len máličko. Vtedy z diery vykukla myška.

"Nože, Hryzka, poď, prosím ťa, pomôž nám repu vytiahnuť!" poprosila babka. "Písk!" vypískla myška a vrtko vybehla z diery. "Sem sa postav, za Murku!" Myška sa poslušne zaradila za Murku a zadívala sa na dedka čiernymi lesklými očkami ako koráliky. "Výborne!" povedal dedko. "A teraz všetci spolu ťaháme a ťaháme!" A tak ťahali a ťahali - dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku, mačka psíčka, myška mačku. Ťahali a ťahali, až sa im z kečky parilo. Dedkovi od námahy vystúpil na čelo pot. Babka fučala ako parná lokomotíva "uf, uf, uf!" Vnučka zaťala zuby, zavrela oči a líca jej sčerveneli ako paradajka, ale babku nepustila. Dunčo ani nedýchal a ťahal, čo mu sily stačili. Murka sa tiež usilovala, hoci sa jej sprvoti ani trochu nechcelo. A myška - drobučká Hryzka - tej skoro vyliezli oči navrch hlavy, ale nepopustila. Zrazu repa začala pomaly, pomaličky povoľovať.

"Už to budéééé!" zvolal dedko. "Nevzdávajme sa!" fučala babka. "Ešte kúsok!" dychčala vnučka. "Hav, hav, hav!" ťahal psíček. "Mňau, mňau, mňau!" usilovala sa mačička. Myška si ani nič nepomyslela, ani nič nepovedala, len poriadne potiahla. Repa odrazu urobila hop! A bola vonku. Všetci sa prekopŕcli - dedko na babku, babka na vnučku, vnučka na psíčka, psíček na mačičku a mačička na myšku. Ale tú obrovskú repu, tú predsa len vytiahli! To bolo radosti!